Skip navigation
servis Praha

Kooperácia podnikov Autobrzdy a Eberspächer - osemdesiate roky

O tom, že výroba pulzačných čerpadiel dosiahla vynikajúcej úrovne, svedčí skutočnosť, že ich začala odoberať sama firma Eberspächer pre svoje kúrenie. Navyše dovážala z Autobrzdy obrobené hliníkové odliatky pre teplovodné kúrenie D4W prvej generácie. Tak sa rozvinula vtedy nevídaná kooperácie medzi československým národným podnikom a západonemeckú rodinnou firmou. Pochopiteľne (teda vlastne nepochopiteľne) to nemohla byť spolupráca dvoch firiem. Za Československo smel obchodné záležitosti so zahraničným zabezpečovať výhradne podnik zahraničného obchodu (PZO), v prípade strojárskych výrobkov tohto druhu PZO Motokov, a ďalej PZO Polytechna, ktorá obhospodarovala všetky licencie a uzatváranie zmlúv. Za nemeckú stranu zabezpečovala obchodné záležitosti vtedy už vlastní rakúska pobočka Eberspächer Ges.m.b.H. so sídlom vo Viedni.

Záujem na kooperácii mala predovšetkým československá strana. Dôvod bol pochopiteľne ekonomický. V západoeurópskej medzinárodnej kamiónovej doprave začali platiť predpisy, ktoré nariaďovali vybavovať vozidlá, ktorých vodiči sú na ceste dlhšie ako osem hodín, nezávislým kúrením. Bol to jeden z krokov k zlepšeniu stavu životného prostredia. Do tej doby bolo od jesene do jari bežné, že keď vodič kamióna zastavil na noc na parkovisku, nechal až do rána bežať motor na voľnobeh, aby ho teplovodné kúrenie napojené na chladiaci okruh ochránilo pred zimou.

Československo malo už v tej dobe silnú medzinárodnú kamiónovú dopravu, ktorú organizoval ČESMAD (Československé sdružení mezinárodních automobilových dopravců). Túto organizáciu tvorili krajské národné podniky ČSAD (Československá státní automobilová doprava) so závodmi v každom okrese. Každé krajské ČSAD malo aspoň jeden okresný závod špecializovaný na medzinárodnú dopravu, a to nákladnú alebo autobusovú.

Vyhovieť predpisu o povinnom vybavení vozidiel nezávislým kúrením by vtedy, v osemdesiatych rokoch, znamenalo pre ČESMAD nákup za asi 1,8 miliónov západonemeckých mariek (DM), v prepočte vtedy asi 32 miliónov korún. Dnes by to zodpovedalo približne desaťnásobku. Bez naplánovania takto vysokej devízovej investície aspoň päť rokov vopred bol dovoz nereálny. Lenže bez nezávislého kúrenia by naše kamióny nemohli cez hranice. Preto dostala zelenú kooperácia priamo so západoeurópskym výrobcom kúrení, aj keď sprevádzaná neuveriteľnými ťažkosťami pri spúštaní, ako ešte uvidíme. Vzťah to bol výnimočný a zmluva o kooperácii medzi podnikmi Autobrzdy – Motokov – Polytechna – Eberspächer predstavovala vo vtedajšom československom hospodárskom a politickom marazme skoro zázrak.

Firma Eberspächer od začiatku trvala na zriadení samostatného účtu pre celý projekt s tým, že aktívne devízové prostriedky vytvorené na československej strane budú účelovo určené výhradne na rozvoj tohto obchodu. Bez takejto doložky v zmluve by totiž boli vytvorené devízy „odčerpané“ – ako sa vtedy hovorilo – do štátneho rozpočtu. Ak by bolo nutné kúpiť napríklad stroj alebo materiál na kooperačnú výrobu, musel by sa opäť žiadať štát o pridelenie devíz. Vo vtedajšom päťročnom plánovacom systéme by to znamenalo túto vec pochovať. Na rovnakom kooperačnom princípe prebiehala už len kompletizácia vozidiel Kuka na zvoz komunálneho odpadu.

Do kooperačného vzťahu bol pribraný ďalší domáci partner, totiž vtedajší n. p. Jiskra Tábor, dnešný BRISK a. s., ako dodávateľ žeraviacich sviečok. V Táboře sa o vec zasadil a nadšene ju presadzoval vtedy mladý obchodný riaditeľ, pán Ing. Karel Helma, po novembri 1989 riaditeľ firmy Champion pre ČR. Jiskra získala od Eberspächera v rámci kooperácie potrebné know-how, nemecká firma pomohla obstarať výrobné zariadenia a špeciálne lisy na keramiku výmenou za sviečky. Táborské výrobky odoberal Eberspächer v podstate až do nedávnej minulosti, kedy sviečky začali nahrádzať keramické žeraviace tyčinky.