Skip navigation
servis Praha

Nežná revolúcia - krátko potom

Politický prevrat v novembri 1989 zastihol EBERSPÄCHER ešte stále po boku Autobrzdy, svojho kooperačného partnera. Jedno bolo hneď jasné - čo platilo za totality, nebude platiť v nových podmienkach.

V tej dobe mali v podniku Autobrzdy pripravené vlastné nové nezávislé naftové teplovzdušné kúrenie s výkonom 4 kW – typ 4 CON 1, ktorého vývoj si ešte pred novembrom objednala automobilka Tatra pre modernizovanú kabínu T815, a to vzhľadom na zavedenie olejového výmenníka, takže jestvujúce kúrenie X7 1M bolo príliš veľké.

Nové zariadenie vzniklo na základe vlastného know-how podniku Autobrzdy bez použitia licencie Eberspächer. Jednalo sa o agregát na báze horáku z teplovodného D4W prvej generácie a výmenníka z benzínového B N4. Pri konštrukcii čerpadla sa podarilo obísť platné patenty firmy Eberspächer, navyše si podnik Autobrzdy svoje čerpadlo nechal patentovo chrániť. Tu nemožno nespomenúť duchovného otca zdokonalenej konštrukcie čerpadla, konštruktéra pána Stanislava Kučeru.

Československo sa veľmi rýchlo stalo plne otvoreným trhom, na ktorý mohol vstúpiť s najlepšími výrobkami akýkoľvek výrobca. V tejto situácii sa ukázalo, že kúrenie 4 CON 1 na konkurenciu nestačí.

A čo viac, v krajine čoskoro začala platiť konvertibilita koruny, takže tvorba devíz formou kooperácie už nebola nevyhnutná. V bývalej krajine absurdít sa pomaly, ale iste začali uplatňovať zásady trhového hospodárstva. Boj o zákazníka stratil ideologické základy a začal rozhodovať zákon ponuky a dopytu.

Podnik Autobrzdy sa nechcel vzdať svojho vývoja kúrenia 4 CON 1. Navyše sa obrátil na spoločnosť Eberspächer s ponukou, že sa stane jeho výlučným zástupcom na československom trhu a jeho najnovšie výrobky bude ponúkať ako drahší variant k vlastným kúreniam.

Toto boli hlavné dôvody, prečo sa spoločná cesta doterajších kooperačných partnerov, Autobrzdy a Eberspächer, oddelila. Podnik Autobrzdy zostal partnerom pre montáž prvých teplovodných kúrení pre autobusy, avšak v predajnej réžii spoločnosti Eberspächer, a naďalej pre ňu vyrábal niektoré komponenty.

Boli to rané roky veľkých zmien. Eberspächer bol síce vo svojej brandži opäť bezkonkurenčne prvý, ale pri svojich krokoch na neznámej pôde veľmi obozretný. Je pravda, že na plne otvorený trh bolo potrebné čo najrýchlejšie vstúpiť s najnovšími výrobkami a získať čo najväčší podiel. Nezávislé kúrenie však nie je produkt, ktorý sa predáva cez pulty obchodníkov, ktorých sa na novom trhu objavili tisíce. Nezávislé kúrenia sa predávajú výhradne prostredníctvom školených mechanikov servisnej siete alebo priamo výrobcom vozidiel. Uviesť nezávislé kúrenie na trh preto predpokladá kvalitného miestneho partnera.

Švábsko, kde má Eberspächer sídlo, je známe tým, že sa tu uvážlivo rozhoduje, čo sa v minulosti nespočetnekrát osvedčilo. Tak ako v prípade kooperácie, ani tentoraz sa Eberspächer neunáhlil. Pri úvahách o založení československej pobočky zvážil všetky pre a proti. Situácia v roku 1990 sa vyznačovala tápajúcimi úradmi, pomaly sa rozbiehajúcim peňažníctvom a začínajúcou sa hospodárskou kriminalitou. Rozhodnutie bolo jasné – dať podnikaniu v ČSSR všetku podporu, ale kožu na trh nech zatiaľ nesie niekto iný. Spoločnosť preto založila svoje obchodné zastúpenie, ktorého vedením poverila firmu V. Svoboda spol. s r. o., zapísanú 5. marca 1991 na dvoch spoločníkov, Dr. Vladimíra Svobodu a Ing. Helmuta Leinfellnera, jedného z manažérov spoločnosti Eberspächer. Rakúsky spoločník nebol vo firme náhodou. Obchodovanie s nezávislými kúreniami v Československu zostalo v réžii viedenskej pobočky, ktorá bola takisto dodávateľom komponentov pre tunajšie montáže. Nová firma sa rýchlo etablovala na trhu a získala pre spoluprácu ďalšieho pracovníka z PZO Motokov, ktorý poznal obchodnú problematiku kooperácie, dnešného konateľa spoločnosti, Ing. Františka Lego. S prenajatým skladom v dnes už neexistujúcom objekte v Argentínskej ulici v Prahe-Holešoviciach zahájila firma 16. septembra 1991 svoje obchodno-technické aktivity. Najskôr bolo potrebné vyškoliť a zmluvne podchytiť na štyridsať servisných a montážnych stredísk v českých krajinách a na Slovensku a upevniť pozíciu u významných výrobcov vozidiel. Hlavným zákazníkom boli špedičné firmy, ktoré vtedy vybavovali nezávislým kúrením svoje kamióny. Nasledovali hlavní výrobcovia vozidiel, vtedy ešte Liaz (2000 kamiónov ročne) a najmä Tatra, ktorá získala niekoľko lukratívnych zákaziek a produkcia dosahovala niekoľko tisíc vozidiel.

Samostatnou kapitolou boli autobusy. V postkomunistických krajinách, predovšetkým v susednom Maďarsku, bola obrovská tradícia aj potenciál výroby. Tamojší Ikarus vyrábal ročne 12 000 autobusov, domáca Karosa 3500. Autobusový trh predstavoval obrovskú výzvu. Znamenal ale aj obrovské náklady na vyškolenie alebo preškolenie mechanikov na kúrenie Eberspächer skoro v každej garáži a úzku spoluprácu s výrobcom. Jedným z prvých z materskej firmy v Nemecku, kto uvádzal kúrenia pre autobusy na československý trh, bol pán Harald Sailer, prvé školenie viedli páni Wolfgang Rich a Harry Piel takisto z centrály v Esslingene. Naproti tomu v oblasti aftermarket, teda náhradných dielov a dodatočnej montáže, využívala pražská firma skúseností viedenských kolegov. Prvé obchodné krôčiky na tenkom ľade nového trhu tu podnikal dnes už nežijúci pán Hermann Fabian, nasledovali páni Viktor Schaumann a Kurt Blechinger.

Nezanedbateľnú pomoc pri získavaní a výchove nových servisných partnerov znamenala v tej dobe spolupráca s firmou Bosch Wien. Nemožno zabudnúť na prácu, ktorú odviedol pán Herbert Wesely, ktorý s domácimi servisnými začiatočníkmi prechádzal servismi Bosch a Eberspächer po celom Rakúsku a neváhal poukázať na ich nedostatky a poradiť, ako to u nás robiť nemajú.

Takisto v podniku Autobrzdy, zatiaľ ešte štátnom podniku, došlo k veľkým zmenám. Firma bola sprivatizovaná a Fond národného majetku založil 1. mája 1992 novú akciovú spoločnosť s novým názvom Ateso a. s. Firma sa zbavila niektorých závodov, ktoré predala buď priamo alebo cez Fond novým prichádzajúcim partnerom. Závod Ateso Rakovník si udržal existujúcu výrobu nezávislých a vozidlových kúrení. Hoci nedošlo k priamemu prepojeniu s Eberspächerom, pokračovala výrobná kooperácia a montáž na objednávku spoločnosti Eberspächer.

Iný vzťah k Rakovníku prejavila druhá divízia spoločnosti Eberspächer, totiž výfukové systémy. Táto tu založila vlastnú firmu Eberspächer CS, spol. s r. o., ktorá bola zapísaná 11. novembra 1992. V prenajatej plechovej hale Atesa bola v tichosti spustená výroba tlmičov výfuku, ako tzv. predĺžený pracovný stôl najväčšej výroby výfukových systémov Eberspächer zo sárskeho Neunkirchenu. K spolupráci bol získaný pán Ing. Eduard Filip ako vedúci výroby a dielňa zanedlho začala udivovať nemeckých kolegov svojou efektívnosťou. Na strojoch dovezených zo závodu v Neunkirchene tu začalo na konci roka 1992 pracovať trinásť zamestnancov. Výroba bola založená výlučne na ručnom zváraní a postupom času sa ukázalo, že porekadlo „zlaté české ručičky“ nevzniklo len tak samo od seba. Dosahovaná kvalita a zároveň schopnosť plniť predpísané termíny predčili očakávania. Potvrdili, že rozhodnutie začať tu vlastnú výrobu bolo správne. Jej objem sa zväčšoval, rovnako ako počet zamestnancov, ktorý sa v nasledujúcich dvoch rokoch viac než zdvojnásobil.